Až spadne posledná hviezda

26. března 2011 v 21:59 | Nymonyrya
Pomaly zodvihol zbraň a namieril. Z jeho výrazu a každého jedného jeho pohybu bolo cítiť ako si ten moment vychutnával. Posledné roky žil len pre túto jednu krátku chvíľu. Len pre jediný, krásny okamih pomsty.
"Tak vidíš, Eridani, spravodlivosť na tomto svete predsa len existuje," povedal s úsmevom na tvári, prehnane zdôrazňujúc každé jedno slovo.
Modrovlasá žena opretá o stenu sa pobavene zachichotala. "Si vážne rozkošný s tým laserom v ruke." zložila si slnečné okuliare a uprela naňho svoje svetlo pohlcujúce, čisto čierne oči. "Seriózne, pokiaľ by som nebola kyborg dala by som si povedať."
Napriek zlosti ktorú v ňom jej ironické poznámky vyvolávali sa ovládol a rozhodol sa ešte nevystreliť. "Zaujíma ma len jediné." Na chvíľu sa odmlčal. "Prečo si to spravila?"
"S týmito svojimi dramatickými výkonmi by si mal v holografických telenovelách zaručený úspech. Nechceš si to s tou vraždou rozmyslieť a prejaviť svoju duševne labilnú osobnosť radšej tam?" neodpustila si Eridani ďalšiu poznámku.
"Vyvraždila si celú moju planétu." zasyčal roztraseným hlasom.
Eridani sa na krátku chvíľu zahľadela kamsi zaňho, pery sa jej mierne pohybovali akoby si hovorila niečo sama pre seba. "Nie, prepáč. Asi mi budeš musieť občerstviť pamäť."
"Etamin IV., malá kolónia, jedna miliarda mŕtvych," odpovedal pri čom mal pocit akoby mu od čistej zlosti srdce vynechalo jeden úder.
"Ach, toto." ležérne si rukou prehrabla vlasy. "Za prvé ťa musím upozorniť, že to nebola planéta ale umelá základňa. A za druhé, ti napriek tomu, že mi vôbec nie je príjemné skaziť tvoju očarujúcu ilúziu, musím povedať, že ja som reálne nič nespravila."
"Na hlaviciach ktoré zničili môj domov bolo vyryté tvoje meno."
"Samozrejme, moje meno je značkou. Mimo iné sa krásne vyníma aj na tvojej zbrani. Myslíš, že zabiť ma mojim vlastným dielom bude dostatočne patetické?" odpovedala pri čom sa nezaujato pozrela na svoje hodinky.
Pomaly mu začalo dochádzať, že ho neberie vážne napriek tomu, že ju teraz má možnosť v zlomku sekundy zabiť. Nemala ani prinajmenšom strach ktorý tak chcel vidieť v jej robotických očiach. Napadlo ho, že možno v skutočnosti chcela umrieť, možno už nedokázala žiť sama so sebou.
"Ľudia si ma stále idealizujú, či už k lepšiemu alebo k horšiemu." povedala s ľahkým úsmevom na tvári, akoby vycítila jeho myšlienky.
"Si vrah Eridani, máš na svedomí viac životov ako ktokoľvek iný v histórií."
"Väčšina ľudí by zrejme mala na mojom mieste výčitky svedomia, však?" Tón jej hlasu zrazu zvážnel, skúmavo si ho premerala akoby od neho skutočne čakala odpoveď na svoju otázku. Akoby ju sama nepoznala.
"Stále mi dlžíš vysvetlenie," podoprel si zbraň aj druhou rukou aby nebolo až tak vidno ako sa trasie.
"Nedlžím ti absolútne nič. Ale pokiaľ veľmi chceš môžem ti vysvetliť ako môj život funguje." odpovedala pri čom si pohodlne prekrížila ruky a oprela sa o stenu.
Ako mohol váhať? Prečo ju nestrelil hneď ako mal možnosť? Teraz si ho získala rečami a on skrátka nedokázal vystreliť napriek tomu ako veľmi po tom túžil. Možno chcela presne to dosiahnuť, možno by ju mal skrátka zastreliť a zabudnúť na ňu. Ale na druhej strane si uvedomoval, že to skrátka nemohol spraviť, potreboval odpovede, vedel, že pokiaľ ich nezíska do smrti si to neodpustí. Preto len stroho prikývol pri čom na ňu ďalej mieril a ona sa na ňom očividne dobre bavila.
"Vieš, mávala som výčitky svedomia. Za svoj život som zabila presne šiestich ľudí. Zvláštne je, že všetci boli ľudia, žiaden iný druh ma za tristo rokov môjho života k tomu nedonútil. Všetci za mnou došli s tým istým zámerom, chceli sa mi pomstiť za čosi čo som nespravila. Stáli tu predo mnou rovnako ako teraz ty. Zúfalí ľudia bez štipky racionality ktorý sa nejakým omylom dostali cez moje bezpečnostné opatrenia." trpko sa zasmiala. "Dnes už žiadne výčitky svedomia nemám."
"Ako môžeš hovoriť o šiestich ľuďoch." zasyčal s bolestne stiahnutým hrdlom, do očí sa mu drali horké slzy.
"Ako mi ty môžeš dávať za vinu tie planéty zničené zbraňami ktoré som ja navrhla a moje stroje vyrobili?" odpovedala pri čom sa z jej tváre dalo ľahko vyčítať, že to skutočne považuje za absurditu. "Ja som ich neodpálila, len som ich poskytla tomu kto si za ne zaplatil."
"Pokiaľ by tento vesmír nepoznal čosi ako sú tvoje časticové hlavice vojna by trvala o mnoho kratšie."
"Ale prosím ťa, vždy sa nájde nejaký spôsob. Ja len žijem z ľudskej hlúposti. Možno ťa bude zaujímať, že som trochu cestovala v čase. Vieš čo sa odohráva presne o dvadsať storočí na tomto mieste?" venovala mu ďalší očarujúci úsmev. "Vojna. To najlepšie na ľudstve je, že stále polemizuje o tom ako sa v budúcnosti všetko zmení, ako bude tento svet lepší. Ale pravda je, že ľudia sa nikdy nezmenia. Ľudská hlúposť tu bude až kým nevyhasne posledná hviezda, až do zániku tohto vesmíru a pokiaľ ma nikto nezastaví, ja budem až dovtedy na nej zarábať a pri tom si užívať života aký ma baví."
Nevedel či jej má veriť, v hlave mal desiatky a desiatky otázok. Čo však konečne vedel celkom jasne je aká Eridani skutočne je.
"Možno by si ma ty mohol zastaviť." prehovorila opäť keď jej dlho neodpovedal. "Mier vyššie, ja nemám srdce ktoré by si mohol prestreliť, v tej oblasti mám procesor bez ktorého môj mozog prežije."
Ani si neuvedomil ako, zodvihol zbraň tak aby mieril na jej čelo. "Nezaslúžiš si žiť. Na tomto svete musí byť predsa aspoň nejaká spravodlivosť."
"Až vyhasne posledná hviezda, zlato," odpovedala pri čom sa jej po tvári opäť rozlial úsmev. "To bude jediná spravodlivosť. Tak radšej strieľaj kým môžeš."
Nervózne si zahryzol do spodnej pery snažiac sa sústrediť na výstrel.
"Viem ako veľmi to chceš spraviť. Tak, sakra, konečne streľ!" zakričala Eridani pri čom jej z tváre konečne zmizli akékoľvek náznaky úsmevu.
Ani si neuvedomil ako, vystrelil. Bol to chvíľkový skrat. Sám tomu nedokázal uveriť keď miestnosť na chvíľu osvetlila červená žiara laseru a Eridani sa zosunula k zemi. Spálenú, syntetickú kožu a kov na čele jej prekryli pramene modrých vlasov. Nehýbala sa, čierne oči mala dokorán otvorené. V tom momente ho ani nenapadlo overovať si či je skutočne mŕtva. V šoku ustúpil o pár krokov pri čom od nej ani na sekundu neodtrhol zrak. Priložil si zbraň ku spánku a stlačil spúšť.
Eridani pomaly vstala zo zeme. Jemne si prešla prstom po dokonale hladkom čele. Nanoboty spravili dobrú prácu, ako vždy. Po rane jej nezostala ani stopa. Len na krátku chvíľu zastavila pri jeho mŕtvom tele, "Takže až keď vyhasne posledná hviezda, dočkáš sa svojej spravodlivosti, tak ako my všetci."




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama