Prečo nikto nespočítal hviezdy

1. dubna 2011 v 13:24 | prudent.wolf
Hlas v temnote šepkal o tom, že čoskoro je tu. Oblial ju chlad, bála sa. Natiahla stuhnutú ruku a zabalila sa do mäkkej prikrývky, no tá ju neochránila pred tým, čoho sa tak desila. Oči mala pevne stisnuté a snažila sa ten prekvapivo láskavý hlas vytlačiť z boľavej hlavy. Nedarilo sa jej to. Neustále jej šepkal slová v jazyku, ktoré nepoznala, hovoril o miestach, ktoré nikdy nevidela a privádzal ju do šialenstva.
Navštevoval ju už týždeň a pomaly si začínala uvedomovať, čo sa jej ten hlas snažil povedať.
Otvorila svetlomodré oči zastreté strachom.
"Kedy? Kedy prídeš?" vykríkla do prázdnej izby. Jej škrekľavý hlas sa odrazil od stien a vrátil sa k nej v tichej ozvene.
"Až spadne posledná hviezda," otrel sa jej hlas klzký ako hodváb o ucho.
V starej nočnej košeli a bosá stála v mäkkej tráve. Vedela, že dnes sa hlas už neobjaví, nie tak, ako pred tým. Mesiac jej robil svojou tichou a nevtieravou prítomnosťou spoločnosť a jemný letný vánok jej rozvieval vlasy a šteklil ju na krku.
Zrazu to tam bolo. Tentoraz vedela, že to nie je len hlas bez tela, cítila ako sa zachveli samotné základy zemi pod telom bytosti, ktorá každého milovala. Stála za jej chrbtom bez jediného slova. Na celom tele jej naskočili zimomriavky a ona neodolala nutkaniu to konečne uvidieť. Otočila sa.
Bola to žena, krásna žena. Mala dlhé čierne vlasy, planúce oči a čierne rúcho strácajúce sa v nekonečne. Ona bola nekonečno, navždy ním ostane.
"Neboj sa," povedal mrazivý hlas vychádzajúci z bledých perí.
"Nebojím sa," povedala. Prekvapilo ju, že je to pravda. Už sa nemala čoho báť, všetko skončilo.
Tá, čo všetkých miluje, sa usmiala. Bol to pokojný, vševedúci úsmev. Je veľmi stará, staršia ako sám život.
Odtrhla od nej oči a pozrela sa na nebo.
Prečo nikto nespočítal hviezdy? nechápala.
"Pretože jeden ľudský život na to nestačí," odpovedala jej bytosť v myšlienkach.
"A vieš koľko ich je?"
"Keď pôjdeš so mnou, môžeš to zistiť."
"Čo tam bude?" spýtala sa detinsky, neustále sledujúc oblohu.
"Pokoj a čas skrytý pod posteľou."
Bytosť natiahla ruku a pritiahla ju k sebe, nežne objala. Nebránila sa, len sa neustále pozerala na blikajúce svetielka nad svojou hlavou. Zrazu uvidela padať hviezdu. Záblesk a bola preč.
Možno preto sa nedajú spočítať, pomyslela si. Možno zomierajú tak ako my.
Smrť ju pobozkala jemne a neuveriteľne príjemne a ju zaplavila tma.
Najtmavšia a najtemnejšia.
Nekonečná.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama